Ako prvý Slovák v histórii pešo prešiel od pobrežia Antarktídy k južnému pólu. Počas 47 dní kráčal vyše 20 km denne v nekonečnej bielobe a 15- až 40-stupňových mrazoch. Martin Navrátil, cestovateľ a spoluzakladateľ portálu Travelistan.sk, tvrdí, že väčšou hrozbou pre klímu než masový turizmus je náš životný štýl a to, ako sa na cestách správame.

Text: Marta Rajková

Foto: Martin Navrátil

 

 

Práve si prišiel z Martina, kde si prednášal o svojej expedícii v Antarktíde. Cestovateľským prednáškam sa venuješ roky. Musíš mať veľmi rád kontakt s publikom.

Ja to prirovnávam k práci politika. Ľudia ťa síce vnímajú cez sociálne siete, ale chcú si ťa aj „ohmatať“.  Chcú sa s tebou odfotiť. Mám rád ten kontakt s ľuďmi. Dokonca mám radšej, keď nepremietam vo veľkej kinosále, ale na miestach, kde môžu ľudia jesť a piť. Tam vzniká lepšia interakcia a ľudia sa potom viac dozvedia. Začínam totiž trpieť akousi autorskou slepotou, že poviem, čo mám naučené, nejaký ten vtip, kde sa ľudia zasmejú… No počas otázok vždy príde niečo, čo ma prekvapí, nad čím som ešte nerozmýšľal.

Aká otázka ťa prekvapila naposledy?

Jeden malý chlapec sa spýtal, či sme v Antarktíde stavali snehuliaka. To bolo také krásne, lebo väčšinou dostávam skôr vážne otázky.

A teda, postavili ste snehuliaka?

Nie. Je tam príliš sypký sneh.

Ako to v Antarktíde vyzerá? Je to samá bieloba alebo aspoň na začiatku ste videli nejakú flóru a faunu?

Nič. Iba bielo, sneh a ľad.

 

 

V Antarktíde predsa žijú tučniaky. Ani tie ste nevideli?

Samozrejme, na pobreží žijú tučniaky, nie však pri ľadovci Ronne, kde sme začínali našu expedíciu. Za tých 55 dní (celková dĺžka expedície, pozn. MR.) som nevidel nič živé.

Vedci zistili, že pre zvyšujúce sa teploty sa na pobreží Antarktídy, najmä na Antarktickom polostrove, rozširujú mikroskopické riasy, ktoré „farbia“ sneh na zeleno. Videl si niečo také?

Toto som nevidel. Antarktída je obrovská. V lete má 14 miliónov km², v zime takmer 17 miliónov km². V základnom tábore som však stretol vedcov, a bolo jedno, či to boli Rusi alebo Angličania, ktorí povedali, že to smeruje do záhuby. Z Antarktídy sa odlamujú obrovské kusy ľadovcov, neraz aj s rozlohou tisícov kilometrov štvorcových. Pre porovnanie, akoby sa odlomili plochy s veľkosťou od Nitrianskeho kraja až po štvrtinu Slovenska.

Na južný pól si sa vybral v trojici s Angličanom Robom a Nórkou Kathinkou, ktorá bola zároveň vedúcou expedície. Každý z vás ťahal za sebou 100-kilové sane. Čo všetko ste na nich vliekli?

Každý mal 14 litrov benzínu na zohrievanie vody, jedlo na 55 dní, polárne oblečenie, ktoré malo 18 kg, a stany. Ja som bol v stane s Robom a Kathinka mala svoj vlastný.

 

Čo sa týka polárneho oblečenia, je niečo, čo si si zohnal iba kvôli tejto expedícii a už to nikdy nevyužiješ?

Nie. Drvivú väčšinu vecí mám už z predchádzajúcich polárnych expedícií, ktoré som absolvoval na severe Ruska, a mnohé veci budem používať naďalej. Síce tie teplé bundy nemôžem nosiť na Slovensku, lebo sú brutálne teplé.

Tebe je tu až tak teplo? Veď aj teraz vidím, že si prišiel iba v mikine, hoci všetci ostatní chodíme v zimných bundách…

Strašne. Ja keby som mohol, tak chodím v kraťasoch, ale nemám rád tie pohľady ľudí.

Protokol o ochrane životného prostredia k Zmluve o Antarktíde prijatý v roku 1991 upravuje princípy ochrany Antarktídy. Aj vás šéfka expedície na niečo v tomto smere špeciálne upozornila?

Ani nie. Každý z nás vedel, že odpadky sa nesmú vyhadzovať. Všetok odpad sme si brali so sebou. Jediné upozornenie bolo, že veľká potreba sa musí od 89° do 90° južnej zemepisnej šírky, čo je presne 111 km, vykonávať do sáčku. Áno, chvíľu vtedy rozmýšľaš, kam to dáš. Dali sme to nakoniec do saní. Tie svoje sáčky sme potom priniesli až do cieľa, na južný pól, kde bola veľká kaďa. Tam sa to zozbiera, odvezie do base campu a z base campu do civilizácie. Toaletný papier sme spaľovali, no napokon sme prijali nórsku radu, utierať si zadok radšej snehom, než papierom, a je to podľa mňa lepšie. Cikať sme mohli do 89° južnej zemepisnej šírky hocikde, po 89° sme cikali do fliaš a keď sa naplnili, vyhĺbili sme jamu a všetok ten spoločný moč sme vyliali na jedno miesto.

Ako ste riešili hygienu?

Mali sme vlhčené obrúsky a len nimi sme sa utierali. Medzi nohami, pod pazuchami a na tvári. Samozrejme, nie v tomto poradí. Zuby sme si umývali, ale pastou, akú používajú kozmonauti.

To je aká?

Taká, čo neobsahuje vodu.

Ty si ako prvý Slovák, respektíve prvý Poločech – Poloslovák, keďže z otcovej strany máš české korene, prešiel peši od pobrežia Antarktídy k južnému pólu. Nie každý to dotiahne do úspešného konca. Vďaka čomu sa to tebe podarilo?

Šťastie. Keď to porovnám s Petrom Valušiakom, ktorý sa ako prvý Slovák dostal na južný pól, on je oveľa lepší polárnik, ale keď sa počas jednej expedície pokúšal prejsť peši od pobrežia, podobne ako som išiel teraz ja, zastavilo ho počasie. Príroda ti vždy ukáže, či to dáš alebo nedáš.

Ako ti to ukáže?

Telo sa začne opúšťať. Z tej zimy sa ti začnú otvárať rany na rukách. Rob napríklad dostal silný vnútroočný tlak. Iné polárne legendy, ktoré sú lepšie ako ja, skončili pre takéto veci predčasne.

Ty si išiel peši. Aké sú ďalšie spôsoby, ako sa dostať na južný pól?

Môžeš len tak priletieť na južný pól, prejsť kilometer peši, dotknúť sa južného pólu a odletieť naspäť. To ťa vyjde tak na 80 tisíc dolárov.

A to tvoje stálo koľko?

75 tisíc.

Aha, takže si to odšliapeš a ušetríš 5 tisíc… Na pobrežie Antarktídy sa dá okrem toho prísť aj loďou z Argentíny.

Presne tak, ale je to regulované. Zmluva o Antarktíde určuje, že loď, ktorá má 500 a menej pasažierov, môže robiť výsadok. Tie lode si navzájom dávajú vedieť, aby sa tam v ten deň nevylodilo viac lodí a nenarušil sa ekosystém. Ak má loď viac ako 500 ľudí na palube, nemôžu sa vylodiť, iba sa plaviť pri pobreží. Aj lístok na tú úplne najlacnejšiu verziu si však treba objednávať trištvrte roka dopredu, lebo záujem je brutálne veľký. Voľakedy stačilo prísť do prístavu a nájsť nejaký deal, ale dnes sa to už nedá.

Kedy voľakedy?

6-7 rokov dozadu.

Záujem o Antarktídu je zjavne enormný. Ročne ju navštívi 100-tisíc turistov. V porovnaní s predcovidovým obdobím počet návštevníkov stúpol až o 40 percent. Predstavuje to hrozbu pre antarktický ekosystém?

Ono tu nejde ani tak o ľudí. Na každej lodi sú nadšenci Antarktídy a navyše, sú dôsledne kontrolovaní. Napríklad im nedovoľujú, aby išli blízko k tučniakom. Sú na nich veľmi prísni. Keď niečo porušíš, tak končíš. Takže ľudia nie sú až taký problém. Skôr to, ako sa celkovo svet správa a globálne otepľovanie.

Podľa vedcov tam môžu turisti zaniesť na svojej obuvi mikróby a invázne druhy. Údajne im preto kontrolujú pred vstupom topánky. Je to tak?

Áno. Predtým, než vystúpiš z lode a vkročíš na Antarktídu, ešte na lodi si musíš očistiť obuv vo vaničke s vodou a roztokom. Potom, aby si niečo nepreniesla z jednej kolónie tučniakov do druhej kolónie, opäť si musíš obuv očistiť.

Kontrolovali aj vás?

Áno, ešte pred odletom do Antarktídy, čiže na palubu lietadla sme už išli „čistí“.

Cestuješ po svete 25 rokov a na mnohé miesta sa opakovane vraciaš. Pozoruješ na niektorých miestach dôsledky zmeny klímy?

Všade.

Konkrétnejšie?

Začnime klasikou ako je Thajsko. Sama si iste pamätáš, že keď sme pred rokmi radili ľuďom na blogu, hovorili sme, že v období monzúnov, teda v máji, by sme určite do Thajska necestovali. Teraz mi ľudia píšu: „ale veď vôbec tam v máji nepršalo“. To, čo o počasí platilo pred pár rokmi, už neplatí. Cítiť to aj v polárnych regiónoch. Napríklad moji známi z Čukotky mi hovoria, že jar prichádza o jeden a pol mesiaca skôr ako voľakedy. Odtiahli mrože, ktoré boli prirodzenou potravou ľadových medveďov. V Afrike sa začalo vo veľkom šetriť vodou. Napríklad v Kapskom meste tečie z kohútika normálny prúd vody len v lepších hoteloch. V lacnejších hoteloch a domácnostiach tečie len akýsi rozprašok. Na každú krajinu, kde som bol, by som našiel takýto príbeh.

S udržateľnosťou respektíve skôr neudržateľnosťou súvisí aj téma masového turizmu. Ten za sebou zanecháva vysokú uhlíkovú stopu a zasahuje do života miestnych obyvateľov. Má podľa teba masový turizmus vplyv na zmenu klímy?

Skôr by som povedal, že k tomu prispieva. Treba sa pozrieť na náš životný štýl celkovo. Kupujeme nové a nové produkty, chceme byť štýlovejší, jeme viac mäsa.

Takže turizmus ako taký nepovažuješ za hrozbu pre klímu?

Jasné, že považujem, ale svet sa vyvíja. Nemôžeme sa vrátiť 30-40 rokov dozadu. Voľakedy sa cestovalo na koňoch, potom prišli vlaky, lode… Je to prirodzený vývoj. A keď sa ľuďom darí a majú viac peňazí, chcú si dopriať niečo lepšie. Krásnym príkladom je Čína. Ja si ju pamätám ešte spred začiatku 21. storočia. Keď mali vtedy Číňania raz za mesiac mäso, považovali sa za bohatých. Dnes sú bohatší ako mnohí Európania. A môžeme si položiť otázku, čo sa stane s touto planétou, ak každá čínska rodina, pričom populácia Číny je takmer jeden a pol miliardy, bude chcieť mať auto či ísť na dovolenku.

A predsa masový turizmus nevnímaš ako hrozbu.

No je otázne, či by ľudia cestovali menej alebo by cestovali vlakom a autobusmi, keby napríklad neboli lietadlá. Skôr záleží na tom, ako sa ľudia správajú na cestách.

Ako by sa mali správať?

Nechodiť do all inclusive rezortov.

Prečo?

Je tam veľká spotreba jedla, energií a nie je to podpora miestnej komunity. A položiť si otázku, či potrebujem ísť všade lietadlom.

Aha. Myslela som si, že ideš povedať, či potrebujem ísť všade… Ty sám svojím príkladom tiež podnecuješ ľudí k intenzívnejšiemu cestovaniu. Čo je vlastne tvoje posolstvo?

Máš pravdu. Aj ja vyvolávam v ľuďoch túžbu cestovať. Cez svoje príbehy, sociálne siete, články. Aj Travelistan je o tom, že dávame ľuďom cestovateľské rady, ako sa do daných destinácií dostať. Takže nejdem sa vyviňovať. Som toho súčasťou.

Takže nie je tvojím cieľom nabádať ľudí, aby cestovali udržateľne?

A dá sa to vôbec? Dalo by sa to tak, že by sme necestovali. Skôr sa podľa mňa zamerajme na to, či v rámci udržateľnosti robíme aj ďalšie kroky. Zamyslieť sa, či musím letieť lietadlom, či potrebujem jesť avokádo, či si kúpim rajčinu zo Španielska dovezenú kamiónom alebo podporím radšej nejakého pestovateľa z Podunajska a kúpim si od neho papriky.

Teraz dávaš príklady z bežného života. Máš nejaké rady aj v oblasti cestovania?

Chodiť na lokálne trhy, využívať lokálne ubytovania, lokálne dopravné prostriedky. Tu by ma, samozrejme, mohol niekto nachytať, že tie zase nespĺňajú technické a emisné požiadavky. No jasné, že nespĺňajú, lebo v krajinách tretieho sveta toto ľudí absolútne netrápi. Ja sa trochu hnevám na nízkonákladové letecké spoločnosti. Ľudia, keď uvidia lacnú letenku, vycestujú, pričom ani nevedia kvôli čomu vycestovali.

Čo by malo byť našou motiváciou cestovať?

Či to potrebujeme.

No ale cestovať v podstate nikto nepotrebuje.

Myslím tým to, či to potrebuješ pre svoj vnútorný pocit, pre svoje vnútorné naplnenie. Lenže mnohí, žiaľ, často cestujú len preto, lebo tam už bol Jožo, Fero, Blanka, a preto tam musia ísť aj oni.

Ty to asi potrebuješ veľmi, keď si bol v 186 krajinách…

Tak je to moje živobytie. Moje všetko. Ale keby som teraz videl letenku na Maldivy za 29 eur, tak si ju nekúpim. Niežeby som sa z Maldív vysmieval, ale nejdem tam, pokiaľ za tým nie je nejaký príbeh, niečo viac.

Nejdeš tam, lebo to nie je tvoj sen?

V tomto momente nie je. Miesto, kam sa vyberiem, ma musí vábiť. Musí ma zavolať. Vtedy tam pôjdem